Tajomstvo úspechu dlhokrkých dinosaurov

Sauropódy so svojimi obrovskými telami, stĺpovitými končatinami a dlhými krkmi a chvostmi patria hneď po Tyrannosaurovi k najtypickejším zobrazeniam dinosaurov, aké si bežný človek dokáže predstaviť. Tieto živočíchy patrili medzi najväčšie zvieratá, ktoré kedy chodili po povrchu Zeme. Čo však bolo príčinou ich celosvetového rozšírenia? Odpoveď prináša kostra jedného z najstarších zástupcov tejto skupiny objaveného v Brazílii, ktorý sa volá Macrocollum itaquii.

Macrocollum („dlhý krk“) bol približne 2 metre vysoký a 4 metre dlhý bylinožravý dinosaurus. Na rozdiel od svojich neskorších príbuzných sa pohyboval iba po zadných končatinách. Žil v období triasu pred približne 225 miliónmi rokov. Vo svojej dobe patril medzi najväčšie dinosaury v danej oblasti. Dovtedy totiž dinosaury dosahovali dĺžku maximálne 1 meter. Macrocollum mal však jednu výhodu, ktorá ho spája s jedinými dnes žijúcimi dinosaurami - vtákmi. Jeho stavce, kosti tvoriace chrbticu, obsahovali vzdušné vaky, ktoré výrazne znižovali hmotnosť tela a zároveň mu umožňovali dorásť do väčších rozmerov.

Donedávna sa vedelo, že tieto dutiny v stavcoch tvorili buď drobné duté komôrky, alebo hubovité kostné tkanivo. Vzdušné vaky tohto dinosaura však tvoril prechodný typ, ktorý spájal vlastnosti oboch doteraz známych typov. Aj skutočnosť, že sa nachádzali v oblasti driekovej chrbtice, úplne zmenila pôvodnú teóriu o vzniku vzdušných vakov. Podľa nej sa mali najprv objaviť pri krčných stavcoch. Vaky v oblasti krčných stavcov sú však známe až u dinosaurov, ktoré sa objavili o 35 miliónov rokov neskôr. Existujú však nálezy dinosaurov, ktoré mali vzdušné vaky v oblasti krku a chrbta, no v oblasti drieku im úplne chýbali. Z doterajších poznatkov tak vyplýva, že vývoj vzdušných vakov, ktorý pomohol dlhokrkým dinosaurom dosiahnuť ich veľkosť, neprebiehal priamočiaro a dochádzalo k rôznym experimentom, kým sa neustálil konečný systém, pri ktorom vzdušné vaky viedli od krku až po chvost.

Zdroj obrázka: wikipedia.org